RAMAGU VYHRALO KRAJSKÝ TITUL A PUTUJE NA CELOŠTÁTNU PREHLIADKU

Hra Mengeleho dievča (literárna predloha V. Homolová Tóthová a V. Stern Fischerová), putuje medzi celoslovenskú konkurenciu. Krajská scénická žatva priniesla RAMAGU hneď tri ceny. Najlepšie predstavenie v kategórii “Prúdy moderného divadla”, najlepšia divadelná hudba (Peter Gábor), najlepšia scénografia (Dušan Krnáč). Predstavenie z produkcie RAMAGU si tak opäť vyžiada celoslovenskú pozornosť, rovnako ako to bolo v roku 2013 v prípade predstavenia MATKA. V tejto súvislosti sme režisérku predstavenia Mengeleho dievča, Janku Ovšonkovú, požiadali o krátky návrat k tomu, čo s RAMAGU za posledné dva roky zažila.  

Nasledujúce riadky píše Janka Ovšonková

Pocit zmysluplnosti pri inscenovaní témy holokaustu v dnešnej dobe

Rozhodnutie kultúrneho centra RAMAGU vybrať práve príbeh Violy Stern Fischerovej považujem za nesmierne odvážny počin, zvoliť si pritom žáner monodrámy dokonca až za drobné bláznovstvo. Z pohľadu réžie som však rozhodnutie spracovať Mengeleho dievča vnímala ako divácky atraktívny titul a režijnú výzvu. Fakt, že ide o knihu, ktorá ešte aj dnes býva vyložená v kníhkupectvách na poličkách s označením bestseller, sľubuje istú divácku perspektívu a zároveň je dôkazom, že príbeh je silný a ako tvorca sa budem mať o čo oprieť. V prvom rade som túto príležitosť vnímala ako poctu – skutočný príbeh, ktorý je nutné aj dnes šíriť ďalej. S podporou autorky knihy, no najmä žijúcich potomkov pani Violy, sa občas pocit zodpovednosti dal na skúškach krájať. Verím, že zmysel umenia je okrem iného aj pripomínať zásadné chyby minulosti v momentoch, kedy sa schyľuje čo i len náznakom k ich opakovaniu. Preto považujem rozhodnutie pripraviť túto monodrámu za zmysluplné a potrebné.

Monodráma ako žáner skúšajúci vaše možnosti

Je potrebné uvedomiť si, že monodráma je nesmierne náročná disciplína a vyhýbajú sa jej často aj ostrieľaní profesionáli. Na jednej strane boli obavy na začiatku skutočne na mieste, no ani zďaleka sa nepotvrdili. Na strane druhej je potrebné povedať, že to bola náročná cesta, kde najmä (a nie len) herečka, bola nútená siahať často na dno svojich síl. Monodráma sa dá stručne charakterizovať ako divadlo jedného herca, na ktorom stojí celý príbeh, pozornosť diváka, tempo-rytmus, či dokonca celková atmosféra inscenácie. To znamená, že je na jedného človeka vyvíjaný enormný tlak. Okrem prirodzeného a presvedčivého hereckého prejavu, ktorý si monodráma vyžaduje, je dôležité spomenúť, že predstavenia tohto druhu zväčša mávajú kratšiu minutáž ako bežné inscenácie, kde vystupuje viacero postáv. 

U nás to nie je pravda, herečka hrá bez prestávky takmer poldruha hodiny. Je teda zjavné, že protagonista potrápi svoju pamäť, kde si musí zapamätať nie len nadštandardne veľa textu, ale najmä konania, ich následnosť, technické detaily, nehovoriac o tom, že vás môže vyviesť z rovnováhy zle pustené svetlo, rekvizita, ktorá spadne tam, kde by nemala a množstvo iných vecí. Samozrejme, ešte musíte podať herecký výkon plný pravdivých emócií. 

Je ale herec skutočne sám na javisku? Čo sa týka Mengeleho dievčaťa – tu sme si dokonca zvolili druh tzv. asistovanej monodrámy, kedy sa na javisku zjavuje postava zahalená  celá v čiernom. Hlavnú postavu priamo nekontaktuje, ale hýbe scénou, rekvizitami a plní svoj cieľ a úlohu bez toho, aby porušila monologickosť inscenácie. Okrem toho však herec svoju samotu potláča a reaguje na rôzne podnety – svoje myšlienky, spomienky, pracuje s kostýmom, svetlami, rekvizitami, hudbou, či divákmi. Sú to jeho hereckí partneri, ktorí podnecujú každé jeho konanie a sú nesmierne dôležití. Aj keď v skutočnosti sa táto samota úplne potlačiť nedá. V konečnom dôsledku stojíte na javisku sami a pocit zodpovednosti je na vašich pleciach. Túto disciplínu preto považujem za jednu z najnáročnejších z pohľadu hereckého výkonu.  

Inscenácia nechce byť náhradou za knihu

Pre režiséra je monodráma skúškou vynaliezavosti. Zásadným je nájdenie tzv. Inscenačného  kľúča, aby sa vám z monodrámy nestalo len referovanie textu, alebo naopak „zlé bábkové divadlo“ – kedy herec prehovára najmä cez neživé predmety, ktoré ho obklopujú. Aj preto som ocenila možnosť vytvoriť scenár,  a tak si pripraviť pôdu pre nasledujúcu režijnú prácu. Najzložitejšie pri tvorbe scenára však pre mňa bola komprimácia – z 367 strán príbehu vytvoriť cca 17 stranový scenár, vybrať silné momenty tak, aby dávali zmysel, aby sme sa nestratili v historických faktoch, ale zároveň sa divák vedel orientovať v deji. V tejto súvislosti musím povedať, že kniha v sebe ukrýva oveľa viac príbehov a situácií, z ktorých behá mráz po chrbte a nebolo možné ich všetky zapracovať. Naša monodráma je výsledkom spojenia kostýmového návrhu Martiny Golianovej, hudby Petra Gábora a scény Dušana Krnáča a verím, že vďaka celému tvorivému tímu ponúka aj čosi iné ako kniha a vystupuje ako samostatné umelecké dielo. Napriek tomu budem nesmierne rada, ak tých, ktorým sa táto kniha do rúk ešte nedostala, navnadíme na jej prečítanie. 

Prekračovanie limitov

Počas svojej, zatiaľ ešte nie dlhej, režisérskej kariéry som mala možnosť pracovať s amatérskymi hercami, študentmi – čiže budúcimi profesionálmi, ktorí ešte skoro nič pred divákmi neodohrali, ale aj so zabehnutými profesionálmi. Musím sa priznať, že divadlo Ramagu neviem jednoznačne zaradiť do žiadnej z týchto skupín. S hraním pred divákmi majú bohaté skúsenosti, k rýdzemu ochotníckemu súboru majú ďaleko – napokon, Ramagu je ich profesiou, herci sa nestretávajú po večeroch po práci, ale činnosť v centre je ich prácou. Azda za jedinú nevýhodu možno považovať chýbajúce herecké vzdelanie. Rada by som podčiarkla, že ide o nevýhodu – nie o limit – pretože výkon Simonky Marhefkovej a cesta k nemu je dôkazom toho, že limity nepoznajú. 

Pozvánka (nie len na Mengeleho dievča)

Pred premiérou sa ozvali slová Veroniky Homolovej Tóthovej o tom, že sme splnili prianie pani Violy a príbeh šírime ďalej. Šírte ho s nami a prijmite moje pozvanie na predstavenie a nie len na to.

Zamagurie vo mne evokovalo vždy krásnu prírodu, plte, kláštor.. a fakt, že je to miesto, kde svoje meno (na rozdiel od zvyšku Slovenska) nemusím hláskovať. Dnes mi prvé napadne Ramagu. Kultúrne centrum, ľudia, ktorí ho tvoria, ich nadšenie, chuť a odvaha je pre mňa ďalší z mnohých zamagurský pokladov, ktorý si treba strážiť. Kiež by takých kultúrnych stánkov bolo na Slovensku omnoho, omnoho viac.