RAMAGU VYHRALO CELOŠTÁTNU PREHLIADKU

Celoštátny festival neprofesionálneho divadla dospelých, BELOPOTOCKÉHO MIKULÁŠ, privítal víťazov krajských  divadelných prehliadok a ponúkol im priestor pre vzájomnú súťažnú konfrontáciu v dvoch kategóriách. Prvou bola “tradičné prúdy divadla” a tou druhou, v ktorej súťažila aj inscenácia Mengeleho dievča, “súčasné prúdy divadla”. RAMAGU sa na celoštátnej prehliadke ocitlo tretíkrát vo svojej histórii. Prvýkrát to bolo s hrou MATKA (J. G. Tajovský) v réžii Michala Nováka a Dušana Kubáňa, rok na to prišli Goralské rozprávky, na základe predlohy príbehov od V. Majerika a P. Glocka. Aj tie režírovali Novák a Kubáň. Tentokrát si Mengeleho dievča, na základe literárnej predlohy od V. Homolovej Tóthovej a V. Stern Fischerovej, zobrala pod režisérsku taktovku Janka Ovšonková. Monodráma, v ktorej hrá Simona Marhefková, za asistencie Zdenka Dudžáka, začala už od premiéry znieť v divákoch veľmi intenzívne. Zážitok konštatovala na rozborovom seminári aj odborná porota, v zložení Mgr. art. Katarína Hitzingerová, ArtD., Mgr. art. Dušan Vicen, Mgr. art. Vladomír Mores. Prvá menovaná, doktorka umenia Katarína Hitzingerová – predsedníčka poroty, napísala k predstaveniu svoju recenziu. Uverejnil ju festivalový denník BRAVÓ! V nasledovných riadkoch ju ponúkame v plnom znení. 

Recenzia k predstaveniu Mengeleho dievča. Autorka: Mgr. art. Katarína Hitzingerová, ArtD.:

Prečo by bol niekto taký krutý? „Aj ja sama som sa stretla po vojne s názorom, že to, čo väzni koncentračných táborov tvrdia, že sa tam dialo, nie je pravda. Že to nemôže byť pravda. Prečo by bol niekto taký krutý? Neviem odpovedať na to, prečo boli takí krutí. Viem len, že boli. Aj to, že sa na procesoch bránili, že iba plnili rozkazy.“ (Viola Stern Fischerová)

Viola Stern Fischerová patrila počas druhej svetovej vojny k Mengeleho dievčatám, na ktorých pán „doktor“ robil svoje obludné pokusy. Tím inscenátorov divadla Ramagu zo Spišskej Starej Vsi si ako predlohu pre inscenáciu vzal román Veroniky Homolovej-Tóthovej, Mengeleho dievča, ktorý dramatizoval. A veľmi úspešne. Režisérka Janka Ovšonková vo svojej dramaturgicko-režijnej koncepcii pracuje so spomienkami pani Violy premyslene, koncepčne a najmä dramaticky, čo je hlavným kritériom pri dramatizácii prozaických predlôh. „13. jún 1944, to je dátum smrti väčšiny mojej rodiny a ľudí, na ktorých mi záležalo,“ hovorí Simona Marhefková, predstaviteľka Violy. V expozícii je nám predostrené detstvo, sny a rodina mladého židovského dievčaťa. Akonáhle prekročí brány koncentračného tábora, dozvedávame sa mrazivé informácie. Áno, vieme ich už dávno. Z hodín dejepisu, zo svedectiev, ktoré sa dochovali, z denníka Anny Frankovej, filmu Pianista a tak ďalej. Inscenácia Mengeleho dievča je však osobitou v tom, že je monodrámou, ktorá uvoľnene, prirodzeným herectvom prináša osudné čriepky života. Simona Marhefková aj za pomoci svojho kolegu na javisku, Zdenka Dudžáka, stvárnila (už teraz bohužiaľ štyri roky nebohú) pani Violu veľmi sugestívne, realisticky so všetkými hereckými výrazovými prostriedkami. Dá sa povedať, že viac existovala v príbehu, než hrala, a tým sa inscenácia divákovi dostáva pod kožu čoraz viac a viac. Scénografia Dušana Krnáča veľmi funkčne a akčne dopĺňa každý obraz a stáva sa rovnocenným partnerom predstaviteľky. Dve dopravné značky „daj prednosť v jazde“ (tá druhá má prevrátený trojuholník) sú okrem svojej veľkosti dominantou aj znakom. Vytvárajú nielen ohraničenie priestoru, ale aj priestor pre napísanie informácií, či kreslenia alebo pri padaní, „slobodu“ priestoru. Vybratím vnútorných trojuholníkov a vzájomným prekrytím aj Dávidovu hviezdu. Čitateľnosť symbolov v jednotlivých výtvarných znakoch je tak presná, že pre diváka niet miesta, kedy by sa zaoberal otázkami, prečo je tomu tak. Všetko sa mu postupne odkrýva. Hudba Petra Gábora umocňuje jednotlivé obrazy, je emotívne nenásilnou a pomáha spájať všetky zložky inscenácie do jednotlivého celku. Nevideli sme nič nové, čo sa v rámci témy holokaustu neinscenovalo, ale videli sme neobyčajnú inscenáciu, ktorá tému holokaustu dostala bližšie k nám, nezabudnuteľne, mrazivo aj láskavo, že všetko nakoniec dobre dopadlo. Kiež by tomu bolo tak v iných príbehoch o segregácii. Práve táto inscenácia by mala byť povinnou jazdou pre všetkých, ktorí tvrdia, že „holokaust sa nestal a Mengele neexistoval.“

RAMAGU získalo hlavnú cenu a priamy postup na Scénickú žatvu

Scénická žatva je vrcholný festival neprofesionálneho divadla a scénického prednesu so zahraničnou účasťou. Hlavným organizátorom je Národné osvetové centrum. Účastníci festivalu sú vyberaní na základe výsledkov jednotlivých celoštátnych súťaží. Porota festivalu má právo odporučiť Národnému osvetovému centru inscenácie, ktoré by mali Slovenskú republiku reprezentovať na zahraničných festivaloch. To všetko uvádza o Scénickej žatve jej štatút, dostupný na webe www.scenickazatva.eu. V roku 2022 pôjde o jubilejný 100. ročník, ide teda o najstarší festival neprofesionálneho divadla v Európe.