Samko Tále – recenzia
Recenzia: Divadelné predstavenie Divadla RAMAGU – Samko Tále
Autorkou textu je Bc. Lucia Koropecká (knihovníčka z Podtatranskej knižnice v Poprade, študovala Knižnično-informačné štúdiá na Prešovskej univerzite v Prešove)
Daniela Kapitáňová je autorkou publikácie Kniha o cintoríne, ktorú vydala pod pseudonymom Samko Tále. Vyštudovala divadelnú réžiu na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Pracuje v Slovenskom rozhlase ako literárna redaktorka a prednáša kreatívne písanie na univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Jej fejtóny pravidelne vychádzajú v denníkoch SME a Pravda. Je spoluautorkou rozhlasovej relácie Ars litera v Rádiu Devín. Zaoberá sa teóriou detektívneho žánru a vydala sériu paródií najslávnejších detektívov s názvom Vražda v Slopnej (2008) a klasickú detektívku Zostane to v rodine! (2005).
Daniela Kapitáňová v roku 2000 debutovala novelou Samko Tále: Kniha o cintoríne. Uvedená publikácia sa skladá z dvoch kníh. Prvá kniha o cintoríne s rovnomenným názvom opisuje cintorín v Komárne. Túto knihu v skrátenej verzii prednesie Samko počas jedného zo svojich monológov. V písanej verzii nezaberie ani jednu stranu.
Druhá kniha o cintoríne, rovnako ako jej divadelná adaptácia, je omnoho rozsiahlejšia a originálnym spôsobom zobrazuje svet očami dospelého dieťaťa. Mentálne postihnutý Samko Tále opakuje slová, ktoré počuje okolo seba a zároveň pridáva vlastné vnímanie vecí, čím mnohokrát upriami pohľad na kostrbatú snahu o vtesnanie sa do vymodelovaného rámca, ktorý však neodráža realitu. „Ja som mal vždy všetkých kamarátov Slovákov, ale ja som nemal veľa kamarátov, lebo som mal len jedného, a ten bol Maďar.“ (s. 49)
Originálny spôsob spracovania Samkovho príbehu sa pretavil aj do divadelnej verzie. Hlavný hrdina hovorí/píše nesúrodo, prerývane, vracia sa niekoľkokrát k jednotlivým epizódam a v každom návrate dopovie novú informáciu, vďaka čomu postupne vyskladá jasný a ucelený obraz. Jednou z takýchto epizód, ktorá sa objaví v knihe i v predstavení je stretnutie s Darinkou Gunárovou. Počas jednotlivých návratov k jednému – aktuálnemu stretnutiu sa postupne dozvedáme všetky pocity a udalosti, ktoré sa v daný deň odohrali. City, ktoré prežíva Samko k Darinke Gunárovej, boli v predstavení umocnené prostredníctvom fúkania mydlových bublín.
Kniha aj divadelné predstavenie autenticky zobrazujú prúd Samkových myšlienok a spomienok a zároveň zachytávajú detsky naivný a na prvý pohľad priamočiary náhľad na svet.
Jazyk je jednou zo základných charakteristík hlavného hrdinu. Samko v snahe byť spisovateľom používa a komolí slová, ktorých význam mu nie je jasný. Vytvára komplikované a vtipné vetné konštrukcie, ktorých predstavovanie, umocnené hereckým prejavom, podnecuje v divákovi výbuchy smiechu. („Ale inak je pracovitý a ľudia si ho vážia, lebo on má jedného syna, ktorý je taký chorý, že má elypsiu, a Boš-Mojš Ján sa o neho musí starať, lebo elypsia je taká choroba, o ktorú sa treba starať.“ s. 9)
Pre Samka typický slovný obrat na konci jednotlivých tvrdení, ktorým ubezpečuje sám seba, „no nie? No áno.“, bol zachovaný v predstavení rovnako ako v knihe. Podobne ako nejasné a mnohoznačné tvrdenie „lebo človek nikdy nevie, že čo a ako a čo“, ktoré v miernych obmenách opakovane možno nájsť v texte.
Železná brána, na ktorú v predstavení lepí Samko plagáty s komunistickými heslami, podobne ako v knihe napríklad vyjadrenia „To je veľmi škaredé slovo, že eštébáci. Kto vysloví také slovo, že eštébáci, ten bude veľmi povedaný a ohľadom toho popoťahovaný.“ (s. 75) netradičným spôsobom sprítomňujú dusnú atmosféru komunistického režimu, strach a jediný všeobecne prijímaný názor.
Hodinové predstavenie je vyskladané v prevažnej miere zo Samkových monológov, do ktorých príležitostne vstupujú vedľajšie postavy. Kniha obsahuje viac detailov, ale pri adaptácii nie je možné vypovedať všetko, čo obsiahne papier. Napriek uvedenému kniha i predstavenie vyvolávajú rovnaké pocity. Tvorcovia predstavenia prejavili schopnosť navnímať tému, koncept, jazykové prostriedky a previesť ich do novej podoby s rovnakým výsledkom.
„Kniha o cintoríne aj divadelné spracovanie príbehu Samka Táleho vo mne zanechali veľmi príjemný, hrejivý pocit – akoby som sa ocitla priamo v tej dobe medzi ľuďmi, ktorých príbeh sledujeme. Predstavenie bolo vyrozprávané veľmi presvedčivo. Hlavná postava, doplnená krátkymi vstupmi ďalších herečiek, pôsobila tak autenticky, že všetko vyzeralo, akoby udalosti skutočne prežívali. Hlavný predstaviteľ sa do svojej role dokonale vžil – príbeh pôsobil, akoby vychádzal priamo od neho, nie len z knihy slovenskej spisovateľky Daniely Kapitáňovej. Kniha sa ku mne dostala ešte za čias vysokej školy a pocit, ktorý po nej zostal, bol rovnaký ako po zhliadnutí predstavenia – teplý, domácky a dlhodobo zapamätateľný. Pri sledovaní predstavenia som mala pocit, akoby som knihu čítala len nedávno, a potom mi príbeh znovu ožil pred očami.“